Keď mi Debleau pred pár týždňami oznámila novinu o nadchádzajúcom Prague Food Festivale, celkom som sa potešil. Ani jeden z nás nemal to štastie zúčastniť sa predchádzajúcich ročníkov – zavelili sme teda pochodom vchod, poblúznení predstavou príjemného víkendu v Prahe, obohateného obžerstvom a nenáročnou zábavou.

Piatok večer

Prvá vec – počasie – sa začala przniť už na Záhorí, cestou tam. Všelijaké temné kumuly na obzore boli síce krásne na pohľad, neveštili však nič dobré. Nič to, náš cieľ je ešte ďaleko, snáď sa vyčasí.

Hovno vyčasí – večerná Praha otvorila náruč, ajhľa, v nej prúdy dažďa a nervózni vodiči. Samozrejme, hneď po zlezení z diaľnice som zablúdil a dal som si spektakulárnu okružnú jazdu Strahovským tunelom, pričom som dôkladne vylepšil renomé bratislavských vodičov. Nakoniec sme však dorazili, zaparkovali, v neutíchajúcom daždi naložili batožinu na plecia a hybaj do bytíku, ktorý Debleau zapožičala na víkend neprítomná kamarátka.

Festivalová nádielka

Ráno, po vyčerpávajúcom jedenásťhodinovom spánku som vykukol z okna. Prekvapenie, stále prší! Nič to, kvôli niečomu sme prišli a nedáme sa predsa len tak odradiť. Po krátkej prechádzke v daždi sme sa električkou číslo dvanásť doterigali na miesto určenia. Vchody (fakt) pekného nábrežného areálu medzi Mánesovým a Karlovým mostom obliehali mraky ľudí, skúsili sme ten menej preplnený. Čoskoro sme prišli na radu, výmenou za vstupné nám do rúk vtisli balíček s plastovým príborom, desať grandov (oficiálne platidlo festivalu, bankovky, za ktoré ste si v jednotlivých stánkoch mohli kupovať jedlo) a milostivo nás vpustili dovnútra.

Poznáte tie momenty, keď by ste sa z čírej frustrácie najradšej obesili na pouličnú lampu? Tak presne taký moment ma zastihol pár minút po vstupe. Pozor, nie som z cukru, plastový príbor mi nevadí, zlé počasie, či trocha čakania v rade zvládnem – čo však len ťažko rozdýcham, je mizerná organizácia. Dovoľte, rozviniem:

Miesto konania bolo síce pekné, no absolútne nedostatočné a nepripravené na množstvo ľudí, ktorí sa rozhodli na festival zavítať. Jednotlivé stánky boli k sebe tak blízko, že sa rady ľudí čakajúcich na jedlo miešali, a nebolo možné zistiť, kde sa končí jeden a začína ďalší. Okolo stánkov postávali hlúčiky ľudí, nebolo možné dovidieť čo i len na menu, nedajbože zistiť, kam sa má človek postaviť, aby stál v rade.

Medzičasom do areálu pribúdalo národa. V jednom zúfalom momente sme sa s Debleau pokúsili prejsť z jedného konca na druhý, domnievajúc sa, že snáď niekde na opačnej strane bude voľnejšie. V polovici cesty sme to zabalili. V strede, v najužšom bode celého areálu totiž zadarmo rozdávali akési zasrané penové podložky, ktoré boli natoľko úžasné a nenahraditeľné, že sa v okolí dotyčného stánku vytvorila nepreniknuteľná zápcha. Čelom vzad!

Skúsil som štastie a zostal čakať pri jednom stánku, len tak naverímboha – totiž, dobre to tam voňalo. Uplynulo asi desať minút, kým som zistil, že vlastne ani nestojím v rade, tobôž nie v tom správnom. Na moje dodatočné námietky sa mi ani nedostalo odpovede, len arogantného vztýčeného prstu, ktorý ukazoval na opačný koniec hlúčika. Krvi by sa vo mne človek nedorezal. Zabrechal som zopár nadávok a nechal v tom správnom rade čakať drahú Debleau, ktorej týmto veľmi pekne ďakujem za zachovanie pokoja. Ja som zatiaľ vypúšťal paru, čo je však dosť náročné v priestore preplnenom ako nedeľný rýchlik do hlavného mesta. Padlo rozhodnutie: minieme grandy a hybaj preč.

To dôležité

Aby som len neprskal, samotné jedlo bolo vynikajúce, aj keď bolo dosť náročné v toľkej tlačenici zodpovedne degustovať. Ochutnali sme jahňacie so zemiakovou kašou a mušle sv. jakuba s krúpovým rizotom pri stánku Bellevue, oboje skvelé. Ja som neodolal domácim cestovinám s paradajkami, ricottou a homemade pestom zo stánku hotela Alchymist (jediný slabší výber). Nakoniec sme to dorazili podarenými jarnými závitkami z pekingskej kačice v Mandarin Oriental.

Aha, aby som nezabudol: z posledného grandu som sa rozhodol ochutnať čerstvé ustrice, stánok si žiaľ nepamätám. Dostal som limetku a gigantickú roztvorenú ustricu s rôsolovitým obyvateľom. Toho som chladnokrvne zavraždil limetovou šťavou (aj keď trocha pochybujem, či tá vec bola predtým vôbec nažive) a po hlbokom nádychu šupol do úst, poprežúval a prehltol. Nič svetoborné – slané, rybacie, morské a najmä slizké. Možno skúsim aj nabudúce, v kľude, bez ľudí.

Resumé:

mizerná organizácia, skvelé jedlo. Pôvodne som o návšteve ďalšieho ročníka ani neuvažoval, ale s odstupom času všetky zlé dojmy akosi blednú pred nemilosrdne živou pamäťou mojich chuťových buniek. V konečnom dôsledku teda PFF v mojich očiach zachránilo to hlavné: skvelé jedlo. Takže, snáď o rok zavítam znova, za lepšieho počasia, premyslenejšej organizácie i väčšieho priestoru.

(pokračovanie nabudúce…)