Ančabál

Keď ma milá Debleau pred dvoma rokmi prvýkrát pozvala na ich víkendovú rodinnú oslavu, vynoril sa mi v hlave obraz mastných koláčov, útrpného vysedávania za stolom, otrundžených chlapov hašteriacich sa o politike a mamiek klebetiacich o jedinej správnej konzistencii zemiakového šalátu. Keď som sa pokúsil zbabelo vyvliecť slovami “Ale ja rodinné oslavy nerád”, nasadila PR výraz a jala sa ma sofistikovane spracúvať: “Ale Ančabál je super, uvidíš…”

Ono je to tak: každoročne sa v strede leta v početnej rodine milej D. nazbiera viacero oslávencov, preto vznikla príležitosť na organizované bakchanálie. Tieto sa konajú vo vcelku malebnom prostredí domu so záhradou veľkosti futbalového ihriska, v dedinke pod Malými Karpatmi, väčšinou okolo Anny, 26. júla (preto Ančabál, che). Záhrada má bazén, pingpongový stôl, huňatého psa, gril, jabloň s tieňom a všeličo iné.

“Nemusíš konverzovať, kľudne si vezmi knižku a môžeš si čítať v húpacej sieti…”, dodala Debleau a úspešne tak zavŕšila svoju smrtiacu PR kampaň. Bolo rozhodnuté, ide sa.

2005

Úvodná scéna bola ako vystrihnutá z chalupárskej relácie: na nebi ani mraku a po superzelenej záhrade poletuje trojmesačné šťeňa vlčiaka zložené najmä z pazúrov, jazyka a huňatého kožucha. Po úvodnom zvítaní som si asociálne ľahol na karimatku pod jabloňou, že si teda idem čítať. Ale nie: psisko asi za dve minúty privlieklo desaťlitrové umelohmotné vedro a pokúsilo sa ho rozžuť rovno na mojej knihe. Tak nič, idem sa pozrieť, ako to vyzerá s jedlom. Pes samozrejme za mnou, vytušiac moju slabú imunitu voči žobracej taktike ‘opustené a hladné etiópča’. A reku bolo čo ovoniavať a obzerať:

Debleau sa vytasila s dvoma plechmi famózneho pain de chou a l’ail, jej teta Eva zas so svojím krémešom light, nechýbal cesnakový závin už od neviemkoho, jednoducho koláčov sladkých a slaných od výmyslu sveta. Tak som si hneď do bachora nasyslil kapustového chleba. No čoskoro prišla na rad grilovačka, mentálne som teda popchol svoje trávenie a uzurpoval si kuracinku. Chrumkavý, voňavý, šťavnatý filet z pŕs so šalátikom, horčicovým dresingom a bielym chlebom: žiadna komplikovaná cuisine, ale nám, falošným gurmánom, to bohate stačí.

A na viac si nespomínam, snáď len na celkom studenú vodu v bazéne a psisko stočené v chládku pri záchodovej mise v kúpeľni, unavené po celom dni aportovania a žutia nevhodných predmetov.

2007

Na druhý ančabál si spomínam len hmlisto, ale viem, že pršalo, že mi ostalo málo kuracinky a že sme s Debleau pozerali tento film. Psisko už bolo veľké, ale furt rovnako besné.

2008

Na tretí ančabál si spomínam celkom dobre, lebo sa odohral pred pár týždňami a do menu pribudla jedna dosť zásadná položka. Táto tu:

Ochutnal som, ale bohvieako ma chúďa malé neoslnilo. Asi by som bol radšej, keby sa mi krochkajúc motalo pod nohami. Nie som žiaden úzkostlivý etický vegetarián, prosto mi bravčo nechutí, basta. Zatiaľčo zbytok celkom početnej návštevy krochkal blahom aj za chúďa malé, ja som sa venoval trocha suchšiemu, ale celkom slušnému stejku z lososa pre vyberavých. Veľký úspech zožal aj regulérny súdok piva (s malou pípou a chladením!). Tuším sa minul v rekordnom čase. Rovnako sa zaprášilo po pravidelnom kapustovom chlebe od Debleau. Konzervatívny rodinný vkus jednoducho nepustí.

Pre mňa bolo svetlým bodom ančabálu opäť psisko (nie kulinárskym, ak by to nebodaj niekoho napadlo). Premávalo sa okolo a nevychovane strkalo stolujúcim ňufák do taniera – v dôsledku neraz bolo hlučne napomenuté a poslané preč. Ja som ho čochvíľa s plným žalúdkom nasledoval do záhrady, a naťahoval sa s ním do neskorého poobedia.Teraz mi napadá, že píšem asi viac o psovi než o jedle. Nuž, čo sa dá robiť – som predsa falošný gurmán. Každopádne, aby som to zhrnul hodnotením: tohtoročný Ančabál bol za päť lyžíc z piatich, okrem počasia (zase spŕchlo). Dúfam, že ma o rok pozvú zas, hehe.